V roku 1972 som nakrúcal film Faust a Markéta s Petrom Weiglom. Pri tejto príležitosti som bol pozvaný na záhradnú párty k Honzovi Třískovi. Na tejto párty som sa zoznámil s Václavom Havlom. Nevyhli sme sa rozhovorom na tému o súčasnej politickej situácii.
Po dvojročnom pobyte vo Francúzsku som sa postupne adaptoval na „normalizačnú“ klímu v Československu a vnútorná sloboda, ktorú okolo seba šíril Václav, mi bola veľmi sympatická. V rozhovoroch sme zotrvali, aj keď sa spoločnosť rozchádzala, a potom mi Václav navrhol slalom po Prahe.
Takto sme športovali do skorých ranných hodín a veľmi sme sa nasmiali... Na prelome noci z osemnásteho na devätnásty november 1989 sme sa stretli v Realistickom divadle v Prahe a Václav mi navrhol, aby som si pripravil prejav na Deň ľudských práv na desiateho decembra. Povedal mi, že pripravujú míting na Palackého námestí a očakávajú účasť až 40 tisíc ľudí. Na adresu rôznych konšpirátorov o novembrových dohodách poznamenávam, že Václav Havel netušil, že už oveľa skôr bude v Prahe na Letnej viac ako pol milióna ľudí.
A presne desiateho decembra sme v Bratislave strihali na hraniciach s Rakúskom ostnaté drôty a okolo 200 tisíc ľudí spontánne navštívilo rakúske prihraničné mestečko Hainburg. Václav ma presvedčil, aby som prijal funkciu jeho poradcu, a prežil som v jeho blízkosti niekoľko hektických mesiacov pri premenách doma a pri otváraní nových kontaktov v zahraničí.
V ďalších rokoch sme sa mnohokrát stretli v politickej a kultúrnej oblasti. Snažil som sa načrtnúť niekoľko z mnohých podôb Václava Havla, ako som ho poznal. Rád by som zdôraznil, že v zahraničnej politike urobil pre Československo a neskôr pre Česko v novodobej histórii viac ako väčšina politikov. V tej domácej vyzdvihoval najmä význam občianskej spoločnosti. Náš občan stále nepozná svoje práva, nevie si ich brániť, a tak ho politici o ne pripravujú. Čaká nás ešte dlhá cesta. Na tejto ceste nám Václav Havel veľmi chýba.
