Bolo to niekedy v polovici osemdesiatych rokov. Práve v tom čase som si prečítala jeho esej Moc bezmocných. Bola pravdaže vtedajšími politickými kruhmi zakázaná a šírila sa len v samizdate. Esej povzbudzuje občanov totalitných režimov nájsť v sebe odvahu nežiť v klamstve a vzbúriť sa napríklad aj voči takým nezmyselným nariadeniam, akým bolo do výkladu zeleninárstva medzi cibuľu a mrkvu umiestniť plagát s heslom: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Havel v eseji podčiarkuje, že dôstojný život sa dá prežiť len tak, ak sa nepodriadime tyranii klamstva.
Druhý veľmi silný zážitok s Václavom Havlom som mala v novembri ’89, keď na pražskej tribúne povedal to svoje známe a dnes už rôzne interpretované: „Nech láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou.“ S odstupom času aj samotný Havel vysvetľoval svoje slová zo značného nadhľadu. Lenže musím sa priznať – ja jeho slová beriem veľmi vážne dodnes. Dodnes som presvedčená, že svet sa dá pohnúť k lepšiemu. Ak by som o tom nebola presvedčená, do politiky by som nešla. A do tretice – slávnosť, keď si Havel prišiel napriek zlému zdravotnému stavu prevziať medzinárodnú Cenu Jána Langoša.
Václav Havel a Iveta Radičová.
Bolo to 10. októbra 2011 v Prahe. Nevedela som, že naše stretnutie je posledné. Rozprávali sme sa. V jeho očiach bolo všetko to, čo bolo preňho typické predtým, než výrazne oslabol kvôli chorobám – bolo v nich plno života, nápadov, ale aj nadhľad. Mal aj slávnostný príhovor. Žiadal nás, všetkých prítomných, aby sme vyžarovali to, čo bolo typické pre Janka Langoša – vnútorný pokoj, pretože ten je najdôležitejší. Václav Havel bol morálnou autoritou v časoch totalitných a takým pre mňa ostal dodnes.
Keď sa stal československým prezidentom, ani vtedy nezabudol na dôležitosť etiky v politike a neustále ju pripomínal. Osobné rozhovory s ním, či už počas mojej prezidentskej kampane, na festivale Pohoda, alebo už aj v pozícii premiérky, si nielen dobre pamätám, ale majú na moje myslenie veľký vplyv a sú pre mňa stále inšpirujúce.
A keby sa ma niekto spýtal, kam by som chcela posunúť Slovensko, o akej krajine snívam, odpovedala by som opäť slovami Václava Havla: O republice samostatné, svobodné, demokratické, o republice hospodářsky prosperující a zároveň sociálně spravedlivé, zkrátka o republice lidské, která slouží člověku, a proto má naději, že i člověk poslouží jí. O republice všestranně vzdělaných lidí, protože bez nich nelze řešit žádný z našich problémů – lidských, ekonomických, ekologických, sociálních a politických.
