Na Grécku vidím pre seba jedno pozitívum - definitívne som prestal veriť akýmkoľvek finančným a štátnym inštitúciám - či už je to MMF, EÚ, národné vlády. Všetko je to jedna banda všetkéhoschopných oportunistov premiešaných s iniciatívnymi blbcami. A medzi nimi občas zaznie hlások pár percent ľudí, ktorí vedia, o čo kráča.
Čo si má človek pomyslieť to tom, keď Grécko začne symbolicky prepúšťať štátnych zamestnancov až po vyše 3 rokoch, čo sa potáca na okraji bankrotu? Čo je to 15.000 úradníkov, keď stovky tisíc sú úplne zbytočných?
A keď Grécko čosi-kdesi na dvadsiaty piaty pokus konečne niečo sľúbi (nie urobí, ale len sľúbi), tak západní politici i finančné inštitúcie od radosti čapkajú ručičkami ako malé deti.
Nemám rád katastrofické vízie, ale svet postavený na Poťemkinovských dedinách dlhodobo nemôže prežiť.