3. října 2016 5:00 Lidovky.cz > Zprávy > Lidé

Havel 80: Rakouský prezident žadonil
o setkání s Havlem, vzpomíná Vašáryová

  • Poslat
  • Tisk
  • Redakce
  • 56Diskuse
Magda Vašáryová a Václav Havel na předávání cen Gypsy Spirit. | na serveru Lidovky.cz | aktuální zprávy Magda Vašáryová a Václav Havel na předávání cen Gypsy Spirit. | foto: Lidové noviny
PRAHA Herečka, politička a bývalá velvyslankyně v Rakousku Magdaléna Vašáryová zavzpomínala na „hravé“ období zkraje devadesátých let a na svou neobvyklou roli při domlouvání prvního setkání s rakouským prezidentem, který od Václava Havla potřeboval „sejmout hřích“ minulosti.

Bolo to ešte v „hravom“ období prvého roku, plnom zmien a nádejí. Rada naň spomínam a sýtim si ním stále sa tenčiace zásoby môjho, dovtedy akoby nevyčerpateľného životného optimizmu. Potrebujem ich, keď míňam na ulici len zamračené tváre, počúvam rozhorčené hlasy ľudí, ktoré prízvukujú, že tak zle, ako teraz, ešte nikdy nebolo, a keď evidujem v novinách a časopisoch nepríjemný, akoby zhrubnutý jazyk špinavej zapáchajúcej ulice.

V tom veselom roku sa nenávisť, ktorá dnes vyviera z každého kanála, schovala, zmizla ako stranícke knižky komunistov a strach z budúcnosti, ktorý dnes lomcuje každou tetou a ujom, ešte nemal tie polopatistické agresívne formy. Veď sme išli dopredu a najmä, verili sme si. Smiali sme sa a problémy, podľa mňa ťažšie a hlavne nebezpečnejšie v porovnaní s dnešnými, sme riešili buď okamžite, alebo až o tri dni, a ešte sme sa popritom stihli prekárať.

80 let od narození Václava Havla

Nemali sme čas spať, športovať, sledovať televíziu, a možno aj preto sme sa definitívne prestali báť. Dôverovali sme si. Pritom môj problém bol priam kardinálny. Ešte stále úradujúci prezident Rakúskej republiky Kurt Waldheim, celým svetom odsudzovaný ako klamár, ktorý nielen zatajil, ale si aj „nepamätal“ svoju účasť vo fašistických skupinách na Balkáne počas II. svetovej vojny, bol priam posadnutý možnosťou stretnúť sa s Havlom. Svetom ostrakizovaný, rakúskymi voličmi zvolený natruc svetovej mienke, si vzal do hlavy, že existuje človek, baránok, ktorý z neho sníme jeho hriech. Tým jahniatkom v kučeravom rúchu bol – Václav Havel. Zhodou úžasných okolností môj prezident a vlastne aj šéf a zároveň môj priateľ.

Waldheim ma vyhľadával s rôznymi menej i viac absurdnými návrhmi možných bilaterálnych stretnutí v Znojme, akože náhodou, alebo v lese pod Českými Budějovicami, akože náhodou, prenasledoval ma na každom diplomatickom stretnutí a súcitní kolegovia sa ma snažili schovávať za svoje dlhé postavy. „Len si podáme ruku, nemusíme ani nič hovoriť,“ šepkal nástojčivým hlasom.

A len jeden fotograf bude pri tom, jedna fotka,“ žadonil. Odolávala som, skrývala som sa, dohovárala som sa s rakúskym kolegom v Prahe, ktorý trpel rovnako ako ja, sťažovala som sa hradnému kancelárovi i Havlovi. Neviem si predstaviť, že by sa dnes prezident alebo premiér zaoberal nepríjemnou situáciou jednej diplomatky. Ale vtedy trvalo to krásne „hravé“ obdobie a pri všetkom zrýchlení bol čas aj na rozkošné riešenia. Prezident Havel sa nakoniec dohodol s nemeckým prezidentom Richardom von Weizsäckerom a obaja prileteli na začiatok letného festivalu v Salzburgu vrtuľníkom.

Dozvedela som sa to dva či tri dni predtým. Bol krásny slnečný deň a ja som si hodinu opaľovala tvár na malom salzburskom letisku. Jedno auto s rakúskou ochranou stálo obďaleč, inak letná nuda. Cez to všetko ma prenasledovali tie najčernejšie vízie, ako je to už u mňa zvykom. Po prvé, neprídu, lebo niekto na Hrade usúdi, že to nie je najlepší nápad. Po druhé, prídu, ale vyzvú ma, aby som usporiadateľom oznámila, že za týchto okolností nepôjdu na koncert, ale do „hospůdky“. Tretia možnosť, prídeme na koncert a všetci sa na nás vrhnú a budú nás objímať a pri tej príležitosti jeden fotograf...

Helikoptéra pristala a z nej vystúpili dvaja mimoriadne rozveselení páni. „Tak co, Magdo, to jsme to vymysleli, viď? Abys už měla pokoj,“ objímal ma Václav. „Všetko bude super,“ žmurkol na mňa nemecký prezident. Žmurkol, určite žmurkol ako rozverný chlapec a jemne buchol päsťou Havla do chrbta. Jemne, lebo neviem, koľko ľudí Havla objímalo, ale ja som mala vždy pocit, že je príliš krehký, aby som ho trebárs aj trochu stisla. Zoči voči tomuto mužovi som sa nikdy nemohla zbaviť pocitu, že on je prútik, síce mimoriadne odolný, ale tenký a ja vlastne tá wagnerovská Valkýra s hrubým copom a mohutným poprsím.

To vyvolávalo vždy vo mne chuť ho ochraňovať pred veľkými a hrubými ľuďmi. O chvíľu, keď sme dorazili do centra hlavného diania, som mala možnosť to dokázať. Len čo sme vošli do haly koncertnej sály, vrhli sa na nás čo desiatky, stovky fotografov a novinárov. Nastala neuveriteľná strkanica a huriavk, nepočula som nič, len som sa chytila najväčšieho muža pri mne, kancelára Schwarzenberga, ktorý vlastným telom spolu s Richardom von Weizsäckerom chránili Havla. Len kútikom oka som zahliadla prichádzajúceho rakúskeho prezidenta s natiahnutou pravicou. V tom momente sme totiž so Schwarzenbergom spadli na zem. Niektorí potom tvrdili, že sa dotkli rukami, niektorí to vylučovali, ja som nič nevidela a o pár minút som už sedela medzi mojím a nemeckým prezidentom a snažila sa rukami vyžehliť pokrkvané šaty.

Rošťácký úsměv se vytratil

Zároveň som akože nenápadne pokukovala po Waldheimovi, ktorý sedel vedľa nemeckého prezidenta, ktorý zrejme nemal byť a ani nemal v úmysle byť nejakým baránkom. Cez to všetko bol aj rakúsky prezident spokojný. Nesedel síce pri vysnenom Václavovi, ale bol s ním aspoň na jednej fotografii. A pán von Weizsäcker na mňa zase žmurkal – to sme to vymysleli – a aj obočie sa mu smialo. Má vlast, dirigovaná ďalším Václavom, Neumannom, mi nikdy predtým nepripadala taká veselá, optimistická a dokonca som sa pristihla, že si niektoré pasáže ticho pospevujem.

Richard von Weizsäcker odletel domov a my, moje malé deti a ja, sme sedeli spolu s Václavom v jeho aute, ktoré uháňalo smerom k českým hraniciam. Len čo sa zjavil prvý lesík, zastavilo a Havel uháňal za prvý strom, aby sa rýchlo prezliekol z „otravnej uniformy“ s kravatou do džín a modrého trička. Veselo na nás zamával košeľou a naskočil. „Konečne, takto sa cítim lepšie,“ zahlaholil a objal deti. Rakúski motorkári nám začali kliesniť cestu a moje dcéry výskali od radosti, keď sa približovali a vzďaľovali od nášho okna a predvádzali pre ne pekelné kúsky na svojich mašinách. Vstávali na nich, jazdili na predných kolesách, odháňali pomalé autá nohami. Deti boli prešťastné, myslím tým všetky tri, lebo reakcie Václava a našej Žofky a Hanky boli identické. Sedela som upäto v diplomatickom kostýmku a vštepovala som si tieto momenty bezstarostnosti a humornej situácie do pamäti. Tušila som, že sa čoskoro skončia, a schovávala som si ich do komôrok svojho mozgu na horšie časy.

A tak tam zostali. Doteraz. Od toho „veselého“ roku 1990 som sprevádzala svojho prezidenta veľakrát v zahraničí i doma na Hrade. Sem tam sa ešte objavil rošťácký úsmev, na chvíľu, momentík, ale zanikal pod horou papierov, ktoré obtekali všetky pracovné stoly, hlúpych rečí mnohých nepríjemných návštevníkov a zánikom nádeje medzi ľuďmi, že jednoducho preskočíme niekoľko schodov a vrútime sa v plnej rýchlosti do náruče nadšených Európanov, ktorí pre nás natlačia plné vrecia peňazí. A začne sa nikdy nekončiaci mejdan. Nikdy som tieto detinské sny nemala, a tak ma obišlo aj zúfalstvo, že sa neuskutočnia.

Len mi zostala tá sladká ľútosť. Kam sa podela veselosť? Kam zmizli priateľstvá a chuť sa nad problémami aj zasmiať? Prečo odišla do nenávratna Havlova schopnosť žartovať s kolegami a šíriť okolo seba dôveru, že to všetko nakoniec zvládneme? Vystúpili spolu s ním nad mraky a potom kamsi do stratosféry, či kam to odchádzajú tie kedysi veselé duše? Čakajú tam na priaznivejšiu chvíľu?

Čakajú, kedy sa prestaneme s úzkosťou obzerať okolo seba, kŕmiť sa strachom namiesto smiechom a mračiť sa a tváriť, že riešime najväčšie katastrofy sveta? Verím, že veselosť čaká, aby na nás spadla v podobe uvoľňujúceho dažďa. A možno aj budúci prezidenti začnú zase žmurkať a veselo sa smiať.

Magdaléna Vašáryová
  • 56Diskuse




REGISTRACE NA SERVERU LIDOVKY.CZ, NEVIDITELNÉM PSU A ČESKÉ POZICI

SMS Registrace

Diskuse LN jsou pouze pro diskutéry, kteří se vyjadřují slušně a neporušují zákon ani dobré mravy. Registrace je platná i pro servery Neviditelný pes a Česká pozice. více Přestupek znamená vyřazení Vašeho telefonního čísla z registrace a vyřazený diskutér se již nemůže přihlásit ani registrovat pod stejným tel. číslem. Chráníme tak naše čtenáře a otevíráme prostor pro kultivovanou diskusi.
Viz Pravidla diskusí. schovat

Jak postupovat

1. Zašlete SMS ve tvaru LIDOVKY REG na číslo 900 11 07. Cena SMS za registraci je 7 Kč. Přijde Vám potvrzující SMS s heslem.

2. Vyplňte fomulář, po odeslání registrace můžete ihned diskutovat

Tel. číslo = login,
formát "+420 xxx xxx xxx"
Kód ze SMS je rovněž heslo
Vaše příspěvky budou označeny Vaším jménem, např. K. Novák.
* Nepovinný.
Odesláním souhlasíte s Pravidly diskusí.

Najdete na Lidovky.cz