Havla som spoznával akosi sprostredkovane, aj (najmä) vďaka skvelým fotografiám ôjho priateľa a jeho osobného fotografa Tomkiho Němca. Z tých čiernobielych záberov (a príbehov, ktoré sú „za nimi“) jasne odčítavam dramatika, ktorý si užíva dianie okolo seba, ktorého je často stredobodom.
Ako autor a postava pomyselnej niekoľkoročnej divadelnej hry v jednom. Keď prišiel pán prezident na poslednú návštevu Bratislavy (na snímke na lodi na Dunaji s novinárom Štefanom Hríbom a organizátorom festivalu Pohoda, hudobníkom Mišom Kaščákom), osláviť v kruhou kamarátov sedemdesiatiny, mal som tú česť, že ma organizátor tejto udalosti, Ladislav Agnes Snopko, požiadal, či by som to nefotil. „Rád,“ povedal som. Silno som vnímal, že ho ľudia u nás majú radi. Bolo to spontánne, prirodzené, havlovské.